Nemám ukončené ani základné vzdelanie a vediem firmu…

Narodila som sa do rodiny závislákov. Moja mama bola alkoholička a otec bol feťák. Nič moc, sociálka ma našim vzala a umiestnili ma do decáku. Na rodičov si nepamätám. Vraj zomreli ešte keď som bola malá. V decáku som si však až tak moc nepolepšila, čo sa týka spoločnosti. Viete si to predstaviť, deti sociálnych prípadov… V 9 som prvýkrát fajčila a v 11 sa opila a fajčila trávu… a tak to šlo ďalej až som v 18 skončila na protidrogovom liečení.

Chcela som sa vyliečiť. Nechcela som dopadnúť ako moji rodičia. Vždy som snívala o usporiadanom  živote, veľkej rodine, dobrej práci, domčeku, a tak ďalej…

Keď som sa vrátila z liečenie bolo pre mňa nemožné nájsť si dobrú prácu, keďže som pre moju drogovú minulosť nemala dokončené ani základné vzdelanie. Dlho som si hľadal nejakú prácu a žila na sociálnej ubytovni. Po nejakej dobe som vzala miesto hajzel baby na verejných záchodoch a zažila verejnú potupu. Bolo mi to ale nejako jedno. Hlavne, že som si zarobila aspoň nejaké to euro.

Na niečo, to však bolo dobré. Raz ma takto za okienkom spoznal starý kamarát z decáku. Darilo sa mu, mal firmu na tepovanie sedačiek. Vždy sem si rozumeli a asi aj preto ma neváhal zamestnať u seba. Bola to drina ale boli za to slušné peniaze. Začína som byť spokojná. Konečne sa život obracal. Mala som slušnú prácu, platila som si podnájom v krásnej garsónke a zoznámila som sa s úžasným mužom. Začala som snívať, šetriť a po nejakej chvíle som si splnila jeden svoj veľký sen. Kúpila som si auto. Vtipné bolo, že hneď moje prvé parkovanie bolo na zákaze ale to som zistila, až keď mi ho odťahová služba Nitra odtiahla…

Dnes mám 45 rokov, vediem usporiadaný život a som šťastná. Preto všetkým odkazujem. Nezáleží z akého si prostredia, všetko je umenie možného!

Rate this post